Najbližšie nás môžete vidieť a počuť
12.9.2010 o 16:00, Trnava, DJP
hráme pre vás Niekto to rád slovenské

Niečo z rokov minulých, ako to bolo, ako to malo byť a ako to nakoniec dopadlo

Dedinka v údolí, občanov dvetisíc, kostol, tri jazierka a priamo v strede dediny nevídaná okresná rarita - futbalové ihrisko s drevenou ohradou, a kúsok od ihriska kultúrny dom.
Píše sa rok 1963, už rok filmový svet vzrušuje smrť legendárnej Marilyn, ale už len chvíľu bude žiť prezident Kennedy, a u nás a na blízkom okolí sa štátnici z Východu stále bozkávajú na tri vrhy, veď pred tromi rokmi v tejto malej krajine na papieri a v ústave zvíťazil socializmus, čo aj na porazenej krajine tuším vidno: všade vládne päťročný plán a nezničiteľný tesil, a Havana je pre nás oveľa bližšie ako Michalovce, divadlá zívajú ušľachtilou nudou... a Semafor je až v Prahe, Slovenské pohľady uverejňujú na pokračovanie Solženicynovu novelu Jeden deň Ivana Denisoviča a na moskovskom filmovom festivale víťazí slávna Felliniho spoveď 8 a pol, a každý piatok už od obeda sa všade u nás trpezlivo čaká v rade na mäso na nedeľu a do polí sa na jar stále vychádza s motykami, svet zamdlieva pri Beatles a Reale Madrid, a tu sa zatiaľ iba veľmi nesmelo a opatrne šepká o prvých politických rehabilitáciách a básnikovi Novomeskom. A uzávery komunistických zjazdov od Moskvy po Bratislavu sú poslušnému ľudu stále pokynom i povelom, veď čo - pivo stojí korunu päťdesiat a liter vína trinásť, ženám sme dali prácu na tri smeny a k panelákom postavili jasle, a tí, čo budú nadmieru dobrí a najmä poslušní, môžu sa raz dostať za to aj do Bulharska, a tie zvyšné slovenské vrstvy sa pekne po starom cez dovolenky zídu v dedinách pri stavbách domov.

Sme v šesťdesiatom treťom: svet sa ešte chvíľu tuším dokáže zmestiť do kože, možno aj preto, že sa tu sa o ňom dokopy nič nevie, veď noviny sú vlastne jedny, hoci s viacerými názvami; áno, svet je strašne ďaleko, a my sme stále v tom šesťdesiatom treťom v dvojtisícovej Radošine, kúsok od ihriska, v starom kultúrnom dome, kde tróni doráňaný pingpongový stôl, ale aj malé javisko s dvoma reflektormi...
Práve sa skončila hudobná skúška miestnej kapely Lux, ktorú viedol dvadsaťdvaročný Ľudovít Machovič, spevák a trubkár, a ja, vyziabnutý devätnásťročný študent v sivom svetri si ho dovoľujem po skúške vyrušiť otázkou, teda pripraveným malým návrhom, či by tu v tejto našej obci nemal chuť so mnou založiť čosi ako miestny Semafor, ktorého piesne tvoria chrbtovú kosť jeho populárnej skupiny. Mladý kapelník nezaváha, rád súhlasí a pozve ma na hodovú sobotu k bubeníkovi Antonovi Banákovi, môjmu susedovi, kde by sme si mohli len tak niečo spolu vyskúšať. A ja sa nemôžem dočkať chvíle, keď z jeho zlatej trúbky konečne vylúdi prvé tóny melódie pod moje veršíky, ktoré gitarou podfarbí krčmár Jozef Vičan a na malej bicej súprave sused Anton Banák. Mám dojem, že Amerika i Semafor sa narýchlo sťahujú do Radošiny, domáce holuby sa menia na poštárske, ktoré urýchlene odlietajú do sveta so správou, že sme zložili prvú pesničku, po ktorej sa už o pár týždňov v mojej rodnej obci predsa malo, chcelo a muselo zrodiť aj moje a naše divadlo...

Treba to povedať hádam celkom jednoducho: v tom šesťdesiatom treťom sme s mojím a naším divadlom neurobili dieru do sveta, ani do Radošiny; možno v čomsi iba do seba, čo asi takisto nebolo málo. Dedinské publikum, zvyknuté na poriadne celovečerné hry sa na nás zdola dívalo ako na skupinku pomätencov, a my zhora na nich zase ako na nevďačnú a nekultúrnu masu, čo nevie doceniť silu a krásu našich originálnych nápadov a myšlienok. Samozrejme, pravda bola na strane tých dolu. Tí dolu majú skoro vždy pravdu. A ak si tí hore niekedy myslia, že nie, môžem ich po niekoľkoročnej skúsenosti s naším malým naivným teátrom ubezpečiť, že sa mýlia...
Nemé tváre, alebo Zver sa píše s veľkým Z, taký dlhý a vysvetľujúci názov som dal prvej hre Radošinského naivného divadla. "Satira na naše a cudzie tváre v štyroch podobách (anjeli, kone, ryby, vlci)" chcela odvážne, v tomto prvom období politického odmäku, aj, prepytujem, satiricky glosovať okolité pokrytectvo, falošnú morálku a čo ja viem čo ešte, čo sa vtedy ako-tak dalo. Nie, radošinský ľud nebol zvedavý na moje mladícke mentorstvo, na moje študentské rozumy a ochotnícke ataky, pretože domáci divadelno-nedivadelný ľud bol zvyknutý na čosi iné, ľahšie, prostejšie; áno, prostejšie, ak už nechcem použiť podobné slovo, obohatené o ďalšiu hlásku...

Všetci sme veľmi čosi chceli, čo sme vlastne nevedeli. Vlastne vedeli sme iba to, čo na javisku nechceme. Nechceli sme už oživovať pani richtárky, strídže spod hája a hrabať sa v hroboch lásky. A preto sme chceli hovoriť nahlas o sebe.

Tridsiate GAGY

Po tridsiaty raz historická Kremnica hostila Kremnické gagy – európsky festival humoru a satiry. ...



Kniha o divadle v Radošine

Obecný úrad v Radošine vydal zaujímavú knižku o histórii miestneho ochotníckeho divadla, ktoré začalo písať svoju históriu pred deväťdesiatimi rokmi...



Radošinské leto

Tohtoročné radošinské leto 2010 nášho autora sa tuším vydarilo podľa jeho predstáv. Nielenže si v kruhu rodiny a známych oddýchol po náročnej predchádzajúcej divadelnej sezóne...



Ženské oddelenie na Záhorí

V sobotu 24. júla, teda uprostred leta, bola na Záhorí, v obci so svojráznym názvom Popudinské Močidľany, v miestnom kultúrnom dome divácky úspešná premiéra Štepkovej komédie Ženské oddelenie...



48. sezóna sa začala

48. sezónu Radošinské naivné divadlo začalo na 3. medzinárodnom výtvarno-literárnom sympóziu Ora et ars v Skalke pri Trenčíne v sobotu 17. júla 2010 ...



Koniec sezóny 2009/2010

Záver 47. divadelnej sezóny patril inscenácii Mám okno na mimoriadne vydarenom východoslovenskom turné (Poprad, Stará Ľubovňa, Prešov, Michalovce, Humenné, Trebišov), kde nás čakali preplnené sály a skvelí diváci ...



Dve júnové správy

23. júna sme spolu so súborom začali po prvý raz čítať novú hru Stanislava Štepku Nesladím ...



Festivalové okná

V pražskom Divadle Bez zábradlí (v paláci Adria) prebiehal jubilejný pätnásty ročník známeho festivalu Slovenské divadlo v Prahe...



Radošinský výber

Pod vedením režiséra a hudobného skladateľa Petra Mankoveckého sa 15. júna t. r. začali intenzívne skúšky nového veľkého výberového kabaretného programu...



Volal sa Ľudovít Močko...

V nedeľu 13. júna 2010 zomrel v Radošine mimoriadne známy miestny ochotnícky herec a neskôr aj člen Radošinského naivného divadla Ľudovít Močko (1934 – 2010).



Sto albumov

Vydavateľstvo OPUS a spoločnosť Forza sa podujali na mimoriadnu záslužnú vydavateľskú činnosť. ...